Bábky v nemocnici

Pesničky pre malých aj veľkých, rozprávka o Červenej čiapočke, to všetko deti potešilo a rozveselilo. Ale vôbec sme netušili akú radosť urobí kytička konvaliniek, ktorú som dostala na rozlúčku od kolegyne Janky a viezla som ju do Prahy. Maminky aj deti sa nevedeli nasýtiť tej vône a znova a znova si chceli privoňať. Detí sa pýtame či rozumejú českým slovám - a ony hovoria, že ano. Sledujú české programy a s češtinou nemajú problém. Tiež si radi skúšajú vodiť bábky, alebo brnkajú na Jankinu gitaru. Niekedy sa hanbia rozprávať, ale akonáhle sa objaví bábka, ostych ľahko prekonajú a zabudnú na dospeláka, ktorý za tou bábkou stojí. Záujem o pesničky a divadlo majú aj ďalšie oddelenia, na ktorých sa o bábkach dozvedeli. A tak kolegovia ešte neplánovane skočili na interné.

Dojmov je veľa, radosť z práce veľká. Slovenskí kolegovia nadšení, skvelí a zapálení pre Bábky. Kiežby projekt na Slovensku pokračoval aj po prázdninách, keď sa behom tak krátkej doby tak sľubne rozbehol a o bábky je taký záujem, aký sme aj dnes zažili na Kramároch.

Káca Tschornová

{phocagallery view=category|categoryid=3|limitstart=0|limitcount=5|type=2}

Prichádzame, zvoníme na veľmi ťažkom oddelení popálenín. Vedúca sestra nám sklamane hovorí, že ráno prepustili 5 detí a že teraz tam už je len jedno, ktoré spí. Mi sa z prepustenia detí tešíme a vravíme že počkáme kým sa malé vyspinká. Ideme zatiaľ na oddelenie plastiky. Tam rovnako - žiadne dieťa. Nie sme smutné to je predsa radosť, keď v nemocnici nie sú detský diváci, či detský pacienti. Ideme čakať na spáča. Spravíme pár foto s bábkami, dáme si kafe. Vraciame sa na oddelenie popálenín. Obliekame si biely plášť, návleky, dávame si klobúky berieme kufre s bábkami. Už nespí. Jeho plač počuť až na chodbu. Chlapec - jeden a pol ročný, sám vo veľkej izbe, v ešte väčšej postieľke, už mesiac bez mami, nemá tam nikoho iba tri hračky. Najprv sa len pozerá opatrne, čo sa stane. Spievame, stále pozerá trochu vyplašene, no potom sa začne zľahka pohupovať do rytmu pesničky. Marka vyťiahne tuleňa, chlapček reaguje, dá mu pusu. Potom ja vytiahnem žabiakov, chlapec sa usmieva, vstáva, načahuje sa. Ku koncu našej návštevy výska. Do kelu! Všíma si, že chceme po dosť dlhom čase jeho izbu opustiť. Snažíme sa odchod zakamuflovať. Bábky vymieňame za hraciu knižku, ktorú tam má. Nedá sa oklamať, knižku zahadzuje a  začína plakať. Žeby každý kto od neho odchádza mu dáva tú knižku do ruky aby neplakal? Našťastie prichádza sestrička s papou a strieda nás. Uf máme šťastie, jeho plač utícha - no nás srdce bolí.
Marka a Lucia

Bábky putujú po oddeleniach a ponúkajú sa im aj nové oddelenia. Zo psychiatrie sa dnes nedalo odísť, deti nás nechceli pustiť. Opat sme tam hrali scénky zo života. Potom sme boli na neurológii a zakončili sme to naším novým oddelením-interným. Došli aj žabky, ktoré deti veľmi potěšili. A na toto nové interné oddelenie budeme s radosťou chodiť ďalej. Jana Segy a Maťo

3.5.2011 pritomni: žabiak Kvak a žabiak Žblnk, 3 malé prasiatka /Františka, Leopold a Arnold/, Janka, Marka, Martin, Tornado a Kika. V televizii síce prebiehal hokejový zápas Rusko:Slovensko, ale my sme najprv čítali a potom hrali pribehy z knihy pana Arnolda Lobela o žabiakoch - kamarátoch. V prevedeni každého z nás to bolo iné, viac alebo menej temperamentné, ale vždy to bola sranda. Jedným okom sme sledovali zápas a mrzí nás, že sme ho prehrali, ale žabiaci to na druhý deň v nemocnici určite vyhrajú!

3 malé prasiatka budú mať tiež premiéru. Spievali sme ich pieseň a pomohli sme im "odfúknuť vlka až za oceán". Kamarátka Zdenka pre nich vyrezala hokejku, takže i oni budu dnes na Kramároch bojovať!

Janka a Marka