Prichádzame, zvoníme na veľmi ťažkom oddelení popálenín. Vedúca sestra nám sklamane hovorí, že ráno prepustili 5 detí a že teraz tam už je len jedno, ktoré spí. Mi sa z prepustenia detí tešíme a vravíme že počkáme kým sa malé vyspinká. Ideme zatiaľ na oddelenie plastiky. Tam rovnako - žiadne dieťa. Nie sme smutné to je predsa radosť, keď v nemocnici nie sú detský diváci, či detský pacienti. Ideme čakať na spáča. Spravíme pár foto s bábkami, dáme si kafe. Vraciame sa na oddelenie popálenín. Obliekame si biely plášť, návleky, dávame si klobúky berieme kufre s bábkami. Už nespí. Jeho plač počuť až na chodbu. Chlapec - jeden a pol ročný, sám vo veľkej izbe, v ešte väčšej postieľke, už mesiac bez mami, nemá tam nikoho iba tri hračky. Najprv sa len pozerá opatrne, čo sa stane. Spievame, stále pozerá trochu vyplašene, no potom sa začne zľahka pohupovať do rytmu pesničky. Marka vyťiahne tuleňa, chlapček reaguje, dá mu pusu. Potom ja vytiahnem žabiakov, chlapec sa usmieva, vstáva, načahuje sa. Ku koncu našej návštevy výska. Do kelu! Všíma si, že chceme po dosť dlhom čase jeho izbu opustiť. Snažíme sa odchod zakamuflovať. Bábky vymieňame za hraciu knižku, ktorú tam má. Nedá sa oklamať, knižku zahadzuje a začína plakať. Žeby každý kto od neho odchádza mu dáva tú knižku do ruky aby neplakal? Našťastie prichádza sestrička s papou a strieda nás. Uf máme šťastie, jeho plač utícha - no nás srdce bolí.
Marka a Lucia
