8.2.2011- Nemocnica Antolská - Bratislava
Klopeme, otvárame dvere, nakúkame a vchádzame dnu. Na posteli sedí dievča, má 16sť rokov. Zdravíme sa, predstavíme sa, pýtame sa či môžeme zaspievať? Dievča vypne televízor, prikyvuje. Marka začína hrať: "Není nutno, není nutno aby bylo příliš veselóóó, veselóóó" pridávam sa k spevu aj ja. Dievča sedí na posteli, berie mobil čosi doň ťuká ...
(Jéjda nenky, asi musí velmi trpieť, ked kuká ťuká do mobilu-pomyslím si)
"Hlavne nesmí býti smutno, natož aby se břečelóóó" Stále ťuká, pohľad do mobilu, na nás ani nekukne. "Zažít nudu? Vadí, alebo nevadí?" pýtame sa podľa známej českej pesničky. Namiesto odpovedi dievča s mobilom necháva stekať po svojich lícach slzy. "Keď ja chcem ísť domov.... . Dievča púšťa mobil, mi už nespievame. Začne sa rozhovor.
O čom?
O všeličom, ako to vydržať v nemocnici, odhady kedy ju pustia domov, ako zahnať nudu a možno aj strach. V tejto izbe nehráme divadlo, iba kecáme a potom dáme ešte dve pesničky na želanie. Trocha drsné no nevadí, keď potešia. Spievame: ďakujem ťi že sme spolu žili ja preťal som si žily... a pesnička Gilotina. Také pre násť ročných. Náš spevácky výkon nás rozosmeje .... aj dievča sa smeje.
Ideme na ďaľšiu izbu.
Lucia a Marka