Bábky v nemocnici

Deti milujú bábky. Bábky patria k detstvu. Sú zmenšenou podobou nás samých. S bábkou sa môžeme hrať, môžeme sa do nej projektovať, môžeme sa jej smiať, môžeme ju ľutovať, mať ju radi. Svojou veľkosťou bábka pripomína hračku a dieťa sa s ňou môže rozprávať. Ľahšie sa uvoľní, pretože hneď vie, že ide o hru, a v tej sa cíti dobre a bezpečne. Prestáva sa báť. Tajomstvo bábky spočíta v tom, že aj keď je vecou, má svoj vlastný život, je samostatnou bytosťou. Na tejto magickej vlastnosti bábky je postavená metóda, ktorú pri hraní v nemocnici používame. Táto metóda vlastne vychádza z dramatoterapie a je jej súčasťou. Využíva dramatické postupy k zlepšeniu psychického stavu pacienta. A to odpútaním od prežívanej reality, ktorá je často stresujúca a deprimujúca, vytváraním priestoru, v ktorom možno o svojom psychickom stave hovoriť, verbalizovať svoje pocity, ale oslobodiť sa od svojho vlastného ja – cez bábku v dialógu alebo konaní, ktoré je hrou.

Používame tiež muzikoterapiu. Naše vystúpenia vždy začíname hudbou – hráme na piano alebo na gitaru. Ponúkame deťom rytmické hudobné nástroje a priestor ku komunikácii, necháme ich vybrať si obľúbené pesničky.

Spev a rytmické pohyby sú aktivitou, ktorá uvoľňuje stres a napätie – rovnako spev ako bezprostredný hlasový prejav. V priebehu niekoľkých minút sa u pacienta situácia mení a je pripravený priestor pre komunikáciu, ak o to dieťa stojí. Zoznamujeme sa, hovoríme svoje mená, odkiaľ prichádzame a čo robíme, keď práve nie sme v nemocnici. Vymedzujeme aj sami seba – v akej sa nachádzame situácii, čo nás bolí, trápi, čo by sme chceli.

Niekedy sa dieťa otvorí a rozpráva, niekedy nie. Ale jeho telo vždy, skôr či neskôr, vysiela pozitívne reakcie.

Potom vyberáme rozprávku či príbeh, ktorý budeme hrať, opäť nechávame dieťa, aby si vybralo, ale máme kritériá, podľa ktorých vyberáme: vek dieťaťa druh ochorenia (akútne, chronické) doba pobytu v nemocnici (dlhodobo liečení pacienti, krátkodobé pobyty) priestor, v ktorom hráme (na postieľke, v izbe, v herni)

Predstavenie obmieňame a necháme deti, aby do neho vstupovali, často deti menía dej alebo sa pristavíme pri niektorej epizóde, napríklad chorobe bábky a riešime postoj dieťaťa (nič mi nie je alebo všetko ma bolí...).

Niekedy sa stane, že dieťa je odvolané na vyšetrenie, alebo je unavené, a tak predstavenie predčasne ukončíme či skrátime. Inokedy naopak hráme až do konca a potom príbeh opäť preberáme (bájky – poučenie, hľadanie zmyslu toho, čo práve deti videli, aj so zreteľom na ich momentálnu situáciu), alebo sa detí s bábkami hrajú samy.

Táto práca si vyžaduje byť stále v strehu, improvizáciu, citlivosť a vnímavosť, aby návšteva naozaj dieťaťu pomohla. Pri rozlúčke deťom vždy prajeme veľa zdravia a skorý odchod domov bez ohľadu na to, o aké závažné ochorenie ide. Dieťa by malo cítiť, že mu prinášame nádejné myšlienky a postoje.

Tak to je naša medicína.

To je naša metóda.

Marka Miková