Je krásne ráno a mamička vešia bielizeň. Nemôže však nájsť všetky ponožky, niektorým chýba pár. Každá je iná. „Čo sa dá robiť!“ vzdychne si. Hneď ako odíde, objavia sa ponožky, ktoré sa jej schovali. „Hurá, sláva!“, jasajú. „Konečne sloboda! Tak si môžeme robiť, čo chceme. Utiekli sme.“
Najskôr sa tešia, tancujú a spievajú. Po chvíli tá najfarebnejšia, ktorá sa volá Mici, všetkým povie, že už ju to s nimi nebaví a radšej sa vyberie do sveta. Dúfa, že sa dostane do televízie a bude slávna. Ostatné ponožky ju odhovárajú, ale ona si nedá povedať a ide... V tme však zablúdi a spadne do diery. Nemôže sa dostať von a zúfalo volá o pomoc. Začuje ju prvá ponožka. Objaví ju v diere, ale nevie jej pomôcť, a tak beží pre ďalšiu. Mici je však príliš hlboko, ani dve ponožky ju nedokážu vytiahnuť. Tak bežia zobudiť tretiu, aby im pomohla. Až keď sa zobudia všetky kamarátky – ponožky, podarí sa im Mici vytiahnuť. Tá sa teší s ostatnými a ide domov. Rozhodne sa, že už od kamarátok neutečie. Všetky unavené ponožky zaspia na šnúre. Tam ich na druhý deň nájde mamička. „Aha, ony boli tu,“ diví sa. Poskladá každý pár a spievajúc si odchádza domov.
V tejto rozprávke vystupujú ponožky od Evy Pecháčkovej, ale tiež ľubovoľný počet ponožiek od Kofoly, pretože deti sa pridávajú a hrajú spolu s nami. Vďaka tomu sa dej rozprávky často mení.
