Najprv sme išli na psychiatriu, kde sa už personál aj deti tešili na kolegu Maťa. Mali sme taký freestyle. Bubnovali sme na buben rôzne rytmi a v pauze sme dávali úryvky z filmov. Nakoniec to skončilo tak, že chalani kričali teraz zahraj Douglesa a Maťo hral Douglesa, teraz zahraj Terminátora a Maťo bol zrazu terminátor, teraz sa staň Zofre de Pejrakom a Maťo začal krívať a vyznávať mi lásku. To ja som už ležala coby Angelika na taburetke a šepkala som : Zofre... ....no a zakončili sme to tým, že som Maťa vyzývala k odchodu no poď lebo si nas tu nechajú, myslím že všetci sa pobavili. Potom sme odpochodovali na neurológiu. Stretli sme vel´mi príjemného mladého chalana, ktorý je hokejista, robí box a kitbox a že mladí sa len flákajú. Blbosť! Veď on tak makal, že išiel na jeden tréning s otrasom mozgu a tréningov rovno do nemocnice. Ale jeho silná vola a fyzická kondícia spôsobili malý zázrak, že sa dostal z krvácania do mozgu. Hovoril nám ako až v nemocnici zistil, že nechce, aby jeho život bol len tréning. Naozaj milý a múdry chalan.
Na chirurgii chalanov bolo velmi plno, tak sme chodili z izby na izbu, bubnovali sme, spievali a trochu sa aj rozprávali.
Nie vždy dostanú bábky priestor ale podstatné je dávať to, čo si pýtajú, čo cítime, že je práve v tej chvíli.
Intuícia, empatia a čaro okamihu.
Lucia a Maťo
|
Nemocnica Kramáre 2.11.2011 |