Na neurologii. Bolo tam dievčatko krásne, ako malá indiánka vyzeralo. Také bolo unavené chúďa z množstva vyšetrení, len tak opatrne sa na nás díva. Mamina bojovníčka veľmi chce aby sme hrali malej indiánke, že ju to určite prebudí a posilní. Tak sme hrali o dušu... a popritom sa aj trocha rozprávali aj trocha potili. A potom ku koncu mamička bojovníčka vraví, že haló veď jej klesla teplota a malá budúca Nšoči zrazu aj hýbať sa do rytmu začína aj rúčkou tanečne zamáva. Aj malé chlapča sa ku nám pripojí. Potom ešte rýchlo poďťe prosím na izbu 6, tam chlapec po operácii čaká Vás-vraví sestrička. Ideme, tíško mu hrajeme, prichádza mama s úsmevom aj Žbirku má rád tak hrajte, môžete. Tak hráme. Malá indiánka na chodbe aj s maminkou tancujú: Čo bolí to prebolí...
Na Onkohematológii
Dievčatko, naša už známa kamrátka sa teší že sme tam. Zisťujeme, že dnes len ona môže byť s nami, ďaľší dvaja kamaráti spia... Mamu posiela preč, chce nás mať len pre seba. Vyberám šatky rôzne farebné, že si zahráme rozprávku o Červenej Čiapočke šatkami. Dievčatko vytvára pomocou šatiek svoju čarovnú krajinu, kde sa na zelenej šatke pasú umelohmotné kone so slonmi, rastú tam papierové kvety a tečie tam šatkový potôčik. Nemáme cukor? Mohol by v krajine snežiť cukrový sneh! Zalapáme po dychu! Nie,to nie - aj keby to bolo pekné a sladké, necháme cukror radšej v káve, ktorou nás pohostila vyhostená mamička. Rozhodneme sa počkať kým sa spáči vyspia. Spievame, tvoríme krajinu už máme aj vyrobenú karkulku aj babičku, babička už spí v svojom domčeku a prichádzajú zobudení pacienti- chlapci. Hráme improvzovanú Červenú čiapočku, v ktorej vlkove brucho je taška, babička vyzerá ako mačka a Čiapočka má oči ako lopty, vlasy ako červené dredy a na hlave má fialový klobúčik. No hotová Karkulka!
Lucia a Tornado
