Bolo pre mňa veľmi vtipné stretnutie s jedným chlapcom v nemocnici Kramáre na ortopedickom oddelení.
Najprv som mala trochu obavy, keď som videla v izbe ležať chlapcov vo veku cca trinásť rokov. Pomyslela som si, no neviem či týmto dvom skôr nepolezieme na nervy... ale čo, za opýtanie nič nedáš ako sa hovorí... a tak sme sa chalanov opýtali či nemajú chuť vypočuť si dáke pesničky, hneď som dodala že máme aj zopár takých čo by sa im mohli pozdávať. Chalani rozpačito súhlasili a tak som Janu (kolegyňu hudobníčku) hecovala, aby sme dali pesničku Ty brďo koki - ...no chalani sa celkom chytali. Ufffff... vydýchla som si. Potom sme sa začali s chlapcami trochu rozprávať, že čo ako, prečo sú v nemocnici ako im tu ide čas. Po chvíli som začala mať silný dojem, že jedného z chalanov, som už niekde videla. A zrazu mi svitlo: "Hej nechodíš náhodou na dramaťák (skratka literárno - dramatického krúžku)?" On na to: "že jasné veď ten dramaťák mi tu aj najviac chýba, budem mať veľa vymeškané! . Potom som sa spýtala či náhodou neprednášal, keď bol menší báseň: Miroslav Válek: Neviditeľné auto viditeľný strom. On že: " Hej prednášal! Ale odkiaľ to vy viete? No ja som bola predsa jedna z učiteľov na dramaťáku a vtedy som bola v porote v školskom kole na súťaži, ale teraz neučím, lebo som na materskej. A najprv som ťa nespoznala lebo si teda dosť vyrástol." Chalan si klepol po čele a povedal: "Jasné! Aj mne ste boli hrozne povedomá a ešte dodal: "A aj vy ste sa trocha zväčšili, ale tuto do šírky" a ukázal pohybom okolo brucha! A zrazu som sa cítila trochu trápne, nie z toho, že chalanom polezieme na nervy, keď budeme chcieť spievať a oni nebudú mať záujem, ale z toho, že taký šrác povedal nahlas, že som pribrala! Ja som sa však nedala: "No pribrala ale asi málo, keď si ma predsa len spoznal !"
Aj takéto obyčajné ľudské stretnutie po rokoch môže priniesť návšteva jednej izby v nemocnici.Neznámi chalan v puberte, pacient v nemocnici sa zrazu premenil na bývalého žiaka. A bývalá učiteľka, za ním prišla ako "komediant". V nemocnici sa naše role menia, ale ľuďmi ostávame. Ľuďmi, ktorí napriek tomu že sú chorí, chcú žiť, spievať, učiť sa, stretávať sa, hrať sa... skrátka čo najmenej sa nudiť. Dúfam, že sa nám darí trocha toho života prinášať, lebo verím, že život aj na toto miesto patrí.
Za Bábky v nemocnici: Lucia