Zakaždým je to zázrak. Vchádzame do izby, kde je otecko sklonený nad dievčatkom, ktorá má slzy na krajíčku. Nie sme si vôbec istí, či máme ísť dnu, ale predsa ideme. Najprv spievame pár pesničiek a otecko sa začne usmievať. Potom Janka prehodí niečo ako: Tahle dievčatko by mohla hrať aj nohami. A dievčatko odhodí perinu, chytí rolničky, zavesí si ich na nohu a hrá. Nakoniec vylezie z tašky tuleň a dievčatko sa chechtá. Otecko si ju fotí a posiela domov sms. My odchádzame a vieme, že sme zase boli svedkami zázraku.
Marka a Janka
|
November 2012 na Antolskej |